Ležala som na lúke. Konečne pokoj. Realita mi bola na míle vzdialená. Na tejto lúke sa perfektne premýšľalo, alebo umlčovalo rozorvané vnútro plné bolesti a krívd sveta.
Lúka, iba tráva, kvitnúce lúčne kvety, za briežkom lesík a ja. Tam na kopci k nebu bližšie vznikal ten ranyhojací raj pokoja. Dával pokoj duši, ktorý tak potrebovala. Bolo počuť len bzukot včielok, ktoré bzučali svoj každodenný rituál šťastia, že našli maličkú kvetinku, ktorá síce neuživí všetky včielky ale aspoň to máličko majú. Hlavou sa mi niesol tichý šepot: „Som to ja ešte na planéte Zem? Nepreletela som nejaké galaxie a nestratila sa na nejakej, ľudstvu neznámej, planéte? Nijaký chaos, zhon, ľudské neduhy, či konzumnosť dnešnej doby. Len čistá panenská príroda. Jednoducho krása.“ Zrazu z nenazdajky sa spoza vrška zjavila postava mne dôverne známa.
„Kvetinka pre najkrajšiu Kvetinku,“ vyslovila a zastokla kvetinku do mojich rozstrapatených vlasov.
„Čo tu robíš? Prinášaš chaos na miesto kam nepatrí,“ zosmutnela som.
„Prečo ten smútok v hlase veď ty si ma sem privolala,“ odvetil.
Keď som si tak v rýchlosti premietla celý deň a snažila sa prísť na to o čom hovorí, bola som si istá, že moje kroky, ktorými som chcela ujsť z reality, nikto nepozná. Tak ako je to možné?
„Odíď prosím.“
„ Nemôžem. Skrývaš bolesť v duši, ktorú som nechtiac spôsobil. Musím ti veľa veci vysvetliť a tu je správne miesto a teraz je ten správny čas,“ nedal sa odohnať nezvaný hosť a začal. „ Ty vieš ako veľmi ťa ľúbim, Kvetinka, a mrzí ma, že trápim tvoju hlávku svojou ľahostajnosťou a vlastným zmätkom v hlave. Straší ma tento svet, táto doba a snaha ľudí zdeptať a pripraviť o ilúzie tých iných. Tých, ktorí sa neriadia pravidlami iných. Nás, nás iných. Ty veľmi dobre vieš, aké je ťažké bojovať názormi a postojmi proti celému svetu. A presne ako ty aj ja už občas nevládzem. Ale narozdiel od teba nehovorím o ranách na srdci. Ja viem mal by som aspoň tebe, aby si netrpela tým, že nevieš čo sa deje. Ale už som raz taký. Veď ma poznáš, Slniečko moje. Ľúbim ťa a vždy budem. Môjmu srdcu nemôže vládnuť žiadna iná princezná. Keď spím, či bdiem dýcham len preto, aby sme raz mohli dýchať vzduch spoločne. Ak nemám srdce celkom kamenné, určite v ňom tlčie život len vďaka teba. Tak sa už nemrač, Miľúbená. Ozaj som nechcel aby tvoje slzy zvlažovali túto zem,“ vysypal zo seba vyznanie, ktoré by nenechalo chladných ani ľudí bez citom.
„A naozaj už bude všetko v poriadku? Neodídeš znova bez slova do útrob tvojej ubolenej dušičky? Že mi povieš keď ti bude zle zo skazenosti všetkých okolo, aby som sa netrápila výčitkami, že som ti opäť nejako ublížila? Sľúb mi to, “ vynoril sa vo mne opäť ten starý známi detinský hlások, ktorému sa ( aspoň podľa môjho názoru) jednoducho nedá odolať.
„ Sľubujem, Slniečko.“
Vrúcne sme sa objali a ľahli do trávy. Boli sme tam len my a pokoj, ktorý sa konečne bez zábran mohol rozhostiť aj v duši. Boli sme tam len my, žiadny zlomyseľní ľudia, ich hnev, či panovačnosť. Len my – opäť nájdený, opäť zmierený... Len my s našou nehynúcou láskou.
„Eva, tak už konečne vstávaj. Počuješ?“ narušil môj prúd myšlienok mamin hlas, akýsi vzdialený a zároveň blízky. Otvorila som oči a zistila, že to bol opäť len sen. Ten istý ako každý deň odkedy odišiel utápať sa do seba v domnienke, že proti svetu sa samému bojuje ľahšie. Bola som v posteli, vo svojej každodennej realite, ktorá ľuďom láme krídla a tlačí ich k zemi. Núti ich niesť ťarchu neľahkého osudu, ktorý si žiadna trpiaca duša nezaslúži a predsa ho dostala, aby bola silnejšia ako milióny, zdanlivo šťastných letcov, na nebi lásky.
A tak s básňou Vojtecha Mihálika Aj slina lieči, začínam nový deň s úsmevom na perách a bolesťou v srdci.
Komentáre