zbludenaVTme

Dnešný deň je skvelý... iba na oko. Tí čo ma poznajú vedia, že so mnou niečo nie je v poriadku. A majú pravdu nie je.

Veľa ľudí využíva tento blog na to, aby svetu ukázali ako vedia celkom rafinovanou metódou podať svoje cítenie. Neviem či som to aj ja niekedy vedela, no dnes už nie. Vracia ma to späť a to nechcem. Nepotrebujem.

Dnes tento svoj blog chcem použiť ako studničku, ktorej môžem povedať čo ma momentálne trápi. Veci pre ostatných možno malicherné, ale pre mňa dosť podstatne, lebo vo mne vyvolávajú oheň, ktorý prekazí každý úprimný úsmev, ktorý denne venujem svetu aj miliónkrát, len nech sa na mňa už konečne usmeje aj on.  

Je mi jedno či si to niekto prečíta či nie. Len zo seba proste potrebujem dostať to čo neviem povedať slovami v ústnom podaní. Neviem či niekto pozná ten pocit, keď si poviete, že hovoriť o vlastnom žiali ľuďom na okolo je zbytočné, veď všetci máme čo to prežite a všetci sme si prežili aj nejaké tie pády. Som asi divná, ale vždy keď niekoho počúvam zdá sa mi, že jeho problém je väčší ako môj aj keď to tak často krát nie je. Ale ako sa hovorí: „ Vždy je ľahšie zaoberať sa problémami iných ako vlastnými“. Možno preto už dosť dlho som studničkou, ktorá načúva, snaží sa vyriešiť, pomôcť a v neposlednom rade sa trápi zo všetkými zverencami. Len svoje problémy si vyriešiť neviem. Nedokážem sa natoľko odosobniť, aby ma nezaujímalo čo je s mojím životom. Áno, je to jedna z ľudských vlastnosti myslieť na to čo s nami je čo s nami raz bude, mať plány a vízie čo a ako urobiť, aby nám bolo lepšie. Ja to označujem ako sebectvo, lebo nikto si neplánuje, že dnešní deň spravím to a to proti svojej vôli len aby bolo tomu druhému lepšie.

Neviem či tento stav, ktorý označujem ako „môj problém je len môj a vyriešiť si ho musím sama v svojej hlave“ pramení zo všetkých tých zlých skúsenosti s ľuďmi, ktoré mám, no každopádne nie je to dobre, rovnako ako za každú cenu povedať o každej somarine, ktorá mi momentálne nesedí.

Môj dnešný problém nie je až taký ťažký, no dohnal ma do stavu rozmýšľania o sebe a priviedol na miesto, kam chodievam tento stav ako sa hovorí „rozchodiť“. Je to miesto, ktoré som viac ako pol roka nenavštívila. Na tomto mieste sa mi zabil môj dobrý priateľ, za ktorého smrť som sa vždy cítila byť čiastočne vinná, lebo som ho nezastavila keď som mohla. Podstatné je, že vždy keď som tam mám pocit, že tam je a že sa pozerá ako sa trápim s týmto svetom, keď jemu je už dobre. Vždy mi dodá energiu, tak ako dnes, nemať výčitky za to čo sa mu stalo, za to že som zničila život človeku, ktorého som milovala viac ako samu seba a kopec iných veci, ktoré sa ako blesk z jasného neba vždy vynoria keď premýšľam.

A dnes som prišla na to, že som úplne neschopná, čo sa týka mužov a vzťahov s nimi. Áno, dosť blbé keď to tvrdí človek, ktorý celý svoj život prežil v bande kde bola prevaha mužov. No zoberme si to z hľadiska budovania vzťahov. Mám super kamarátske vzťahy s mnohými mužmi. Volajú mi keď je nejaký problém o ktorom potrebujú hovoriť s nežnejším pohlavím, alebo jednoducho keď sa potrebujú vyrozprávať, lebo si zvykli, že som tu pre nich, ako linka dôvery 24 hodín denne. No problém nastane keď je tento záujem viac ako kamarátsky, čo si zväčša všimnem až keď sa už niečo stane.  Neviem či si viete predstaviť zmenu správania o 180˚, no v každom prípad to ide od zhovorčivej milej spoločníčky k nule. Ja mám jednoducho strach z toho, že ma má niekto rád viac než si zaslúžim. Mám za sebou krásny, miestami tŕnistý jeden a pol ročný vzťah, ktorý sa neskončil len už sme obaja prišli na to, že láskou nevykrýješ to keď dvaja ľudia spolu nevedia vychádzať. Máme sa radi viac-menej už len kamarátsky lebo medzi nami vznikla nekonečná priepasť, ktorú sa už nedá spojiť. A možno práve preto mám strach. Že sa bojím, že opäť urobím nejakú hlúposť, úplnú maličkosť ktorou sklamem toho druhého, a na to verte či neverte som expert. Nejde o to žeby som vo vzťahu podvádzala, to nie, keď ľúbim tak jedine celým srdcom, ale skôr fakt o zanedbateľné hlúposti, lebo aj na tých sa dá veľmi ľahko prísť o kopec krásnych veci.

Ešte horšie však je, že som prišla na to, že človeka o ktorom sa mi sníva celú noc nie to že s ním túžim byť celé dni, mám rada inak než by som si priala. A myslím, že aj on mňa, už len mal, rád inak. Uskutočnila som totiž manéver ústup a mám strach, že bol môj osudný. Takže v tejto hre je 1:0 pre dotyčného a keď nezabojujem tak to prehrám. Len kde nabrať tú silu nemať strach, že to opäť dopadne fiaskom???    

Som z toho smutná lebo túžim, aby ma hladkal každý deň. No neviem či som pripravená opäť prekonávať svoje vlastné hranice, siahnuť až na dno svojich síl a povedať si: buď opäť ty a budú sa diať zázraky.:(

Tak sa pre dnes lúčim s týmto denníčkom. Zajtra mi už isto bude fájn a opäť svetu ukážem svoj úsmev. A možno sa pokúsim zabojovať lebo mi ten človek za to stoji. Have a nice day.  :)sl